Prečo Boh takmer určite (ne)existuje

Autor: Miro Koseček | 12.6.2011 o 14:39 | (upravené 12.6.2011 o 17:00) Karma článku: 7,45 | Prečítané:  2524x

Kritika knihy Boží blud od Richarda Dawkinsa. Upozornenie: Tento článok obsahuje viaceré zložité, pre mňa samého, stále nezodpovedané otázky týkajúce sa náboženskej viery. Ak nemáte práve čas a chuť púšťať sa do vážnej konfrontácie so svojou vierou, radšej si ho odložte na inokedy, keď čas a chuť budete mať.

Pred  pár dňami sa mi dostala do rúk kniha prominentného ateistu Richarda Dawkinsa. Okrem toho, že je veľmi známy ako vynikajúci popularizátor Darwinovej teórie prirodzeného výberu je aj veľmi otvorený a bystrý kritik a odporca cirkví a náboženstva ako takého. Kniha je napísaná pútavo, sugestívne a príťažlivým štýlom ale napriek tomu, či azda práve preto sa mi nečítala ľahko.

Nie je to populárno-vedecká publikácia typu Sebecký gén alebo Slepý hodinár, na aké sme boli u tohto autora zvyknutí predtým. Patrí skôr do žánru apologetickej literatúry. Je to apológia ateistického náboženstva. Dawkins by sa nepochybne voči termínu ateistické náboženstvo ostro ohradil a predpokladám, že mnohí čitatelia tiež, preto ho nižšie zdôvodním. V každom prípade však autor neskrýva, že mu ide o šírenie ateizmu: „Bude li tato kniha působit tak, jak jsem zamýšlel, pak ji nábožensky smýšlející čtenáři, kteří ji začnou číst, odloží jako ateisté." (s. 28) Najskôr však trochu bližšie ku knihe ako celku.

Základné tézy knihy

V prvej časti sa autor snaží poukázať na to, že zo súčasných vedeckých poznatkov vyplýva, že náboženstvo nedáva racionálny zmysel a že z hľadiska vedy je jediným rozumným svetonázorom ateizmus. Po vyargumentovaní, že otázka Božej existencie nie je výhradným teritóriom teológov a filozofov, ale je to vedecky skúmateľná hypotéza, ukazuje, že tzv. dôkazy Božej existencie sú „pozoruhodne chabé" (s. 23) a následne vo štvrtej, kľúčovej, kapitole knihy vysvetľuje, prečo „Boh takmer určite neexistuje." (s. 134)

V druhej časti sa snaží podkopať nepriame argumenty v prospech náboženstva a ukázať, že ateizmus je nielen racionálnejšia ale aj morálnejšia voľba. V piatej kapitole sa pokúša prirodzeným spôsobom, predovšetkým za pomoci (ako inak?) evolučnej teórie vysvetliť vznik a veľkú rozšírenosť náboženstiev na zemi. Veľmi zaujímavá je tu časť o tzv. kargo kultoch, ktorá určite stojí za prečítanie. Ďalej vyvracia argument vyjadrený Dostojevského tézou „Ak neexistuje Boh, všetko je dovolené!" (Bratia Karamazovovi), teda, že „náboženská viera je nevyhnutná pre našu morálku" (s. 24). Nakoniec ukazuje že náboženstvá spôsobili množstvo zla a bez nich by nám na zemi bolo lepšie.

Celý text knihy je okrem toho prešpikovaný tvrdou kritikou náboženstiev, cirkví, ich predstaviteľov i prejavov náboženstva. Tieto kritické poznámky sú často oprávnené avšak príliš jednostranné čo dáva knihe výrazne ideologický tón. Český biológ a filozof Stanislav Komárek to v doslove knihy výstižne charakterizuje: „[Dawkins] podává sice v detailech pravdivou, ale jednostranně zdrcujícií kritiku etablovaných církví při pohledu zvnějšku (je to jako řekneme obecně tradovaná mediální klišé o Číně - žerou  psy, vězní disidenty, znečišťují ovzduší: pryč s takovou 'kulturou')" (Pri tejto príležitosti musím vyjadriť pochvalu vydavateľstvu Academia Galileo za nie len precízne spracovaný preklad, výborné remeselné vyhotovenie ale aj za zaradenie kritických pohľadov v doslove)

Oprávnená kritika?

Dawkins na jednej strane tvrdí, že nechce robiť len lacnú kritiku viery v bradatého „staříka sedícího na mráčku" (s. 56) ale že napadá „boha, všetkých bohov, čokoľvek nadprirodzeného, kedykoľvek a kdekoľvek to bolo alebo bude vymyslené". Kritizuje a spochybňuje však len to najhoršie, čo v náboženstvách našiel (aj to nie vždy poctivo) a potom to zovšeobecňuje na celú náboženskú skutočnosť. No nielen to, vyhýba sa aj konfrontácii s najpozitívnejšími stránkami náboženstva a s najsilnejšími argumentmi v prospech existencie Boha o ktorých sa zmienim ďalej.

Táto jednostrannosť a apriórna zaujatosť i (podvedomá?) nedôslednosť dávajú knihe silný ideologický punc a to až do takej miery, že som si, ako som už napísal, dovolil nazvať Dawkinsov ateizmus náboženstvom. To však neznamená, že Dawkins je úplne mimo. Nemožno od neho, tak ako ani od žiadneho človeka, vyžadovať neomylnosť a nič nie je čiernobiele.

Jeho kritika náboženských nešvárov je často taká silná a presvedčivá, až si veriaci človek musí klásť otázku, či vôbec existuje náboženstvo, ktoré sa úplne nediskvalifikovalo, či ešte existuje náboženská komunita (cirkev) ku ktorej sa môže s čistým svedomím hlásiť.

Poďme však ku konkrétnym argumentom.

Konflikt vedy a viery

Brzda rozvoja poznania

Uvediem túto časť vlastnou úvahou:

Náboženstvá majú ambíciu odpovedať na najzložitejšie a najhlbšie otázky týkajúce sa ľudského bytia, ako je zmysel života, pôvod človeka, pôvod morálnych noriem, príčina existencie zla, čo bude po smrti či otázka najvyššej autority. Vzhľadom na to, že mnohé z nich majú za sebou viactisícročnú históriu je prirodzené, že počas svojho vývoja do samotného učenia zakomponovali množstvo „právd", ktoré vyplývali zo stavu poznania v tom, ktorom období. Vzhľadom na to, že náboženstvo, zvlášť v minulosti, predstavovalo potenciálny zdroj obrovskej moci, do rozhodujúcich pozícii sa prirodzene pretláčali ľudia, ktorí chceli túto moc využívať vo vlastný prospech. Títo potom potláčali čokoľvek, čo mohlo narušiť ich hegemóniu, zvlášť všetko, čo mohlo v mysliach ľudí vyvolať akékoľvek pochybnosti. Preto sa všetky náboženstvá takmer bez výnimky stali brzdou rozvoja poznania, ktoré nemali pod vlastnou kontrolou. Na Západe bol z tohto hľadiska kľúčovou udalosťou vynález kníhtlače, ktorý umožnil oveľa slobodnejšie šírenie informácii a nových poznatkov, čo bolo dovtedy výhradnou doménou kláštorných spoločenstiev a cirkevných univerzít. Kníhtlač nielen vyvolala okamžitý rozkol západnej cirkvi (vydaním Lutherových 95 téz) ale umožnila vznik nezávislej vedy, s ktorou cirkev odvtedy nedokázala udržať krok.*

Tento konflikt sa stal príčinou ateizmu mnohých učencov a vedcov, od Voltaira a Diderota, cez Darwina a Einsteina až po Hawkinga a Dawkinsa.

Dawkins, trochu nekonzistentne, z ateizmu význačných vedcov urobil dôležitý argument pre tvrdenie, že náboženstvo je v principiálnom rozpore s vedu. Okrem toho to robí trochu nepoctivo, ako upozorňuje druhý autor doslovu Filip Jaroš: „britský popularizátor (Dawkins) velmi často vkládá myslitelům do hlavy myšlenky, které patrně neměli." (s. 409)

Čajník na obežnej dráhe

Oveľa zaujímavejšia je kritika náboženského fundamentalizmu, výstižne ilustrovaná podobenstvom Bertranda Russela o porcelánovom čajníku, ktoré uvádza v 2. kapitole. „Kdybych prohlásil, že mezi Zemí Marsem obíhá kolem Slunce po eliptické dráze porcelánová čajová konvice, a k tomu navíc dodal, že je příliš malá na to, aby ji odhalily i ty nejsilnější teleskopy, nikdo by nebyl mé tvrzení schopen vyvrátit. Ale kdybych dále řekl, že každý pokus o jeho zpochybnění je nepřijatelně troufalý, právem by si všichni mysleli, že plácám nesmysly. Kdyby se ale o existenci takové konvice psalo ve starobylých knihách, kdyby se o ní jako o svaté pravdě vyučovalo o nedělích a ve školách by se vštěpovala do dětských hlav, neochota uvěřit v její existenci by se stala projevem výstřednosti a z pochybovače by byl případ pro psychiatra, to za osvícenství, nebo, o něco dřív, pro inkvizitora." Absurdné? Medzi čajníkom a Bohom je predsa principiálny rozdiel. Áno, ale len pre tých, čo veria v čajník alebo v Boha.

V skutočnosti tu nejde o čajník alebo o Boha, ale o spôsob argumentácie. V dobách keď alternatíva ku kresťanskému Bohu prakticky neexistovala (všetci ostatní boli pohania alebo heretici) by Russelov príklad nemal opodstatnenie. Dnes nám však s naliehavosťou pripomína, že ak si svoju vieru nebudeme schopní obhájiť aj na racionálnej úrovni, budeme ostatným tak nanajvýš na posmech.

Nemiešať vedu a vieru?

Príklad čajníka je dobrou ilustráciou jeho kritiky NOMA (Non-Overlapping MAgisteria - neprekývajúce sa magistériá). NOMA je téza podľa ktorej sa prírodné vedy a teológia zaoberajú úplne odlišnými oblasťami v ktorých sú autoritou a preto sa vedecky existencia Boha nedá vyvrátiť. Tu za zmienku stoji fakt, že Dawkins za vedu považuje predovšetkým prírodné vedy a nielen že za vedu odmieta uznať teológiu, ale ani filozofiu. Výstižne to ilustruje jeho opísaný rozhovor s jedným astronómom na ktorého repliku „Aha teď se přesunujeme mimo oblast vědy. Tady musím slovo přenechat svému dobrému příteli kaplanovi." v knihe duchaplne odpovedá: „Ale proč kaplanovi? Proč ne zahradníkovi, nebo kuchařovi?" (s. 77)

V princípe s jeho kritikou NOMA súhlasím ale zároveň som presvedčený, že teológia a filozofia sú tiež vedy, ktoré majú vymedzený svoj obor skúmania a svoju metodiku. Fyzici či biológovia nie sú vylúčení z diskusii o teologických a filozofických otázkach, zvyčajne však nemajú dostatok znalostí a zručností, aby ich argumenty boli dostatočne presvedčivé. Presne toto je aj Dawkinsov prípad, ktorý napriek jeho vysokej inteligencii a brilantnému úsudku v oblastiach mimo prírodných vied mieša hrušky s jablkami (Podrobnejšie v ďalších pokračovaniach).

Tým nechcem tvrdiť, že, napríklad, fyzika nemá vôbec čo povedať teológii. Podobne ako, povedzme, botanika musí reflektovať relevantné poznatky, z geológie ani teológia a filozofia nesmú ignorovať fakty, ktoré nám ukázalo skúmanie v biológii či fyzike. Žiaľ z príčin, ktoré som uviedol vyššie sa to stáva príliš často. Doteraz som nezaznamenal nijaký serióznejší pokus o zapracovanie už sto rokov známych teórii relativity a kvantovej mechaniky do kresťanskej teológie, hoci podľa môjho názoru obe nás nútia vážne revidovať niektoré náboženské predstavy.

Dokonalý Boeing 747

Z tzv. dôkazov Božej existencie sa budem venovať len jednému, lebo ostatné sú  nemajú takmer nijakú argumentačnú hodnotu. Tento dôkaz úzko súvisí s Dawkinsovým „gambitom dokonalého Boeingu 747", ktorý uvádza v kľúčovej štvrtej kapitole s názvom Prečo Boh takmer určite nejestvuje. Vychádza z kreacionistického argumentu britského astronóma Freda Hoyla, ktorý sa vyjadril, že šanca spontánneho vzniku života na Zemi nie je väčšia ako pravdepodobnosť toho, že keď hurikán zasiahne šrotovisko, zanechá po sebe skompletizovaný Boeing 747. Dawkins presvedčivo dokazuje, že spontánny vznik života je celkom možný. V tomto má Dawkins veľmi presvedčivé argumenty. Je to vskutku oblasť v ktorej má nespochybniteľnú kompetenciu.

Problematický je však jeho spätný úder, keď tvrdí, že sám Boh, ktorý je schopný navrhnúť (nadizajnovať) vesmír alebo čokoľvek iné, by musel byť sám zložitý a teda mimoriadne nepravdepodobný. (porov.  s. 181)  Inými slovami, ukazuje ako sa vo vesmíre zložitejšie veci vyvíjajú z jednoduchších a nie naopak, a existencia Boha ako zložitej bytosti sama od seba, bez predošlého vlastného vývoja je pravdepodobná asi ako dokonalý Jumbo Jet po hurikáne na šrotovisku, takže poráža teistov ich vlastnou zbraňou.

Vzhľadom na to, že toto je jeho kľúčový argument proti Bohu, je dosť slabý. Jeho argumentácia, že keďže si nevieme vysvetliť vznik Boha, tak zrejme neexistuje, dokonca zrkadlovo kopíruje hlavný smer argumentácie kreacionistov, proti ktorým Dawkins tak urputne (a oprávnene) bojuje.

Bolo by to v poriadku, keby sme nemali silné indície pre existenciu Boha a bol by to apriórny výmysel ako Russelov čajník na obežnej dráhe. Existuje však dôvod, prečo bez Boha vesmír nevieme vysvetliť. Je to jeden z tých takzvaných dôkazov Boha, ktorý som sľúbil vysvetliť. Vo filozofii sa nazýva ako princíp dostatočného dôvodu: Ako je možné, že vôbec existuje vesmír s nejakými zákonmi? Nejde teraz o komplexnosť vesmíru, ani o to, že obsahuje inteligentné civilizácie, ale o to, že vôbec niečo existuje. Čokoľvek. Už keby existoval len jediný atóm, museli by sme sa vážne pýtať odkiaľ sa tu vôbec vzal.

Je pravda, že hypotéza Boha problém existencie čohokoľvek nerieši, len ho odsúva ďalej za horizont kde nie je taký naliehavý (ateistický argument večného vesmíru mimochodom robí presne to isté). Ale myšlienka, že je tu „niečo" (niekto) čo absolútne presahuje našu predstavivosť nemusí byť principiálne scestná. Zvlášť ak všetky ostatné vysvetlenia nie sú uspokojivé.

Okrem toho Dawkins sa tu prejavuje ako zajatec pozitivistického myslenia, keď píše:

„Prvotní příčina, kterou hledáme, musela být nějakou jednoduchou základnou samo-spouštěcího se jeřábu, který nakonec svět pozdvihl do výšin jeho dnešní složitosti. Představa, že původní prvotní hybatel byl dost složitý na to, aby se mohl oddávat inteligentnímu designu, nemluvě o čtení myslí milionu lidí současně, se rovná dokonalému listu v bridži." (s. 181)

Áno, ak má Boh podliehať zákonom nášho vesmíru, tak to znie rozumne. Kresťania (a aj iní teológovia) však už tisícročia tvrdia, že Boh nás presahuje viac, než si vôbec vieme prestaviť.

Netvrdím, že princíp dostatočného dôvodu je to jasný dôkaz existencie Boha, ale je prinajmenšom taký silný ako Dawkinsov Boeingový gambit.

Pokračovanie: Náboženstvo na odstrel?

* Pre objektívnosť je potrebné dodať, mnohé cirkvi sa v tomto smere, zvlášť v posledných desaťročiach posunuli pozitívnym spôsobom dopredu až neuveriteľným spôsobom a mocensko-autoritatívny prístup stále viac ustupuje do úzadia. Úplne bezprecedentným prípadom, ktorý nemá obdobu v histórii bol II vatikánsky koncil Katolíckej cirkvi. Jeho výsledky sa síce ešte ani zďaleka nepremietli všetky do života cirkevného spoločenstva, ale taká radikálna kultúrna zmena v organizácii takého rozsahu sa za pár desaťročí jednoducho nedá urobiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?