Fundamentalizmus je problém
Za najvážnejší problém náboženstiev Dawkins považuje fundamentalizmus, rozvracanie vedy a vnucovanie názorov ostatným.
O fundamentalizme hovorí takto:
„Fundamentalisté vědí, že mají pravdu, protože ji znají ze své posvátné knihy a dopředu vědí, že je nic nedonutí k tomu, aby od svého přesvědčení ustoupili. Pravda pramenící z posvátné knihy je axiom, nikoli konečný produkt logické úvahy. Kniha má prostě pravdu, a kdyby proti ní náhodou hovořily nějaké důkazy, je třeba se zbavit důkazů, nikoli knihy." (s. 310)
Toto je problém väčšiny náboženstiev, ak nie úplne všetkých, a z toho pramení aj Dawkinsova hlavná námietka proti akémukoľvek náboženstvu. Preto Dawkins píše: „Víra je zlo právě proto, že nevyžaduje žádné vysvětlení a nepřipouští žádný argument. Učí li někdo děti, že nezpochybnitelná víra je ctnost, pak je predisponuje k tomu, aby z nich vyrostly potenciální zbraně pro budoucí džihády, nebo křížové výpravy." (s. 339)
Konečné riešenie - ateizmus?
Áno, de facto každé, aj to najvyspelejšie, náboženstvo je zraniteľné fundamentalizmom práve preto, že je potenciálnym zdrojom moci. V prakticky každom náboženstve sú však ľudia, ktorí fundamentalizmus odmietajú a postupným vývojom ich myšlienky aspoň v určitých náboženstvách začínajú prevládať. Dawkins sa tvári ako keby najlepším riešením bol ateizmus. Akosi mu však uniká, že ani ateizmus, dokonca ani ten, ktorý sa pýšil prívlastkom vedecký, nie je imúnny voči ideológiám a my vo Východnej Európe máme ešte stále v živej pamäti, čoho všetkého sú takéto ideológie schopné.
Marxizmus však nie je jediná ateistická ideológia teroru, ten dostala do vienka ateistická spoločnosť už pri svojom vzniku, keď Veľká francúzska revolúcia v extrémne krátkom čase začala požierať svoje vlastné deti.
Iste o tom, čo je náchylnejšie podľahnúť fundamentalizmu, či náboženstvo alebo ateizmus, sa dá diskutovať, kniha Boží blud, však takúto otázku úplne ignoruje.
Dawkinsova výzva
Dawkins pripúšťa že náboženstvo by mohlo byť aj pozitívne a dokonca uvádza za akých podmienok: „Vsadil bych se, že kdyby se děti učily prostřednictvím své víry klást otázky a přemýšlet, místo aby se učily, že víra je nepopiratelná nejvyšší ctnost, žádní sebevražední atentátníci by neexistovali." Z celkového kontextu knihy mi však vyplýva, že v niečo také jednoducho neverí. Mne sa tá podmienka veľmi páči a myslím, že pre nás, kresťanov, môže byť zaujímavou výzvou, či ju dokážeme naplniť. Ak nie, budeme mu musieť dať za pravdu alebo môžeme fundamentalisticky trvať na svojom, čím mu vlastne dáme za pravdu tiež.
Kde je pravda?
Dawkins vo svojej knihe uvádza tvrdú kritiku náboženstiev, ktorá je mnohokrát oprávnená. Jeho hlavný zámer, urobiť zo mňa, ako jeho čitateľa, ateistu mu však (aspoň zatiaľ) nevyšiel. Jeho kľúčový dôkaz, na základe ktorého tvrdí, že Boh takmer určite nejestvuje je príliš slabý. Jeho predstava ateizmu ako najracionálnejšieho, najmorálnejšieho, najprogresívnejšieho a najprospešnejšieho názoru na svet, vlastne jediného správneho má niekoľko slabých bodov, ktorým sa v knihe úplne vyhol. Množstvo kritických postrehov voči náboženstvám a cirkvám, ktorými je zaplavená celá kniha je síce znepokojivé, zvlášť v takejto koncentrovanej podobe, ale ako je napísané v doslove, je to príliš čiernobiele (v tomto prípade skôr čierne) videnie, ale skutočný život vyzerá inak. Uznávam, že pre toto tvrdenie som zatiaľ neuviedol konkrétne argumenty ale verím, že sa mi k tejto téme na mojom blogu ešte vrátim.
Moja viera je príliš krásna, príliš vznešená na to, aby som sa jej vzdal len tak ľahko. Ak budem mať jednoznačné racionálne argumenty, že je to nezmysel, nezostane mi nič iné, len akceptovať pravdu. Dawkinsovo dielo má však k tomu veľmi ďaleko.
V každom prípade je to kniha, ktorá je užitočná, už len preto, že pre kresťanov predstavuje vážnu výzvu, ako interpretovať a žiť svoju vieru tak, aby poctivé argumenty ktoré tu Dawkins uviedol postupne strácali svoju silu.