Vďaka opisu konkrétnych, navzájom previazaných detailov, pred čitateľom postupne vyvstáva veľmi plastický obraz a on si odrazu s hrôzou uvedomí, že to, čo doteraz len tušil je naozaj pravda, ba situácia je ešte desivejšia, než sa pôvodne domnieval.
O čom to vlastne Róbert Bezák hovorí v knihe Vyznanie?
arcibiskup Sokol spravoval cirkevné financie veľmi pochybným spôsobom nezlučiteľným s bežnou ľudskou slušnosťou, nieto s kresťanskou láskou a podieľal sa na podozrivých transakciách zo zahraničia
okrem toho, umožnil rôznym pochybným indivíduám a finančným skupinám masívne vyciciavať cirkevný majetok
dokonca je pravdepodobné, že on sám spreneveril veľké sumy peňazí
keď sa Bezák vo funkcií arcibiskupa pokúsil urobiť v diecéznych financiách poriadok a zamedziť ich rozkrádaniu, dotknutí ľudia využili svoj vplyv v cirkevných štruktúrach a dosiahli jeho odvolanie
celý tento vykonštruovaný proces bol jednou veľkou sériou systémových morálnych a profesionálnych zlyhaní cirkevných inštitúcií a ich predstaviteľov
vedenie Katolíckej cirkvi od úrovne slovenskej biskupskej konferencie až po pápeža považovalo Bezákovu snahu vniesť svetlo do cirkevného financovania za také vážne ohrozenie svojich záujmov, že bolo ochotné riskovať pobúrenie veriacich a veľmi podivným spôsobom ho odvolať, úplne ho odrezať od spoločnosti a napokon urobilo všetko, aby ho úplne znemožnilo
Takto bývalý arcibiskup opisuje konanie inštitúcie, ktorej obetoval celý svoj život.
Ako je možné, že vedenie Katolíckej cirkvi, ktorá sama seba označuje za svätú, kolektívne bez zaváhania zničilo život nevinnému, dokonca jednému zo svojich najlepších ľudí a riskovalo obrovský škandál?
Tu už môžeme len špekulovať, ale vyzerá to tak, že sa pokúšalo odvrátiť ešte väčšiu, medzinárodnú, hanbu ako napríklad odhalenie možných finančných prepojení organizovaného zločinu a Vatikánu.
Všetky tie rečičky o očisťovaní cirkvi a „obnovení kolegiality v biskupskom zbore" majú len úlohu dymovej clony a rituálnych tancov. Podľa mojich informácií sú tam aj naďalej biskupi, ktorí sa navzájom neznášajú ba až nenávidia.
Preto ma až tak veľmi neprekvapilo, že biskupi sa medzi sebou krivo obviňujú a falošne udávajú do Vatikánu. Minimálne jeden takýto prípad sa u nás udial v polovici deväťdesiatych rokov, no našťastie (hoci len tak, tak) sa neskončil odvolaním (vtedy) pomocného biskupa. Príznačné je aj to, že ani pôvodca týchto krivých obvinení nebol nijako potrestaný, čo len poukazuje na to, že viac ako na pravde a spravodlivosti záleží Katolíckej cirkvi na zachovaní dekóru.
Dnes už neudivuje ani to, že významné cirkevné inštitúcie perú peniaze pochádzajúce zo zločineckých aktivít či dokonca sa na nich aj priamo podieľajú.
Čo ma najviac zasiahlo, je to, že vo vedení Katolíckej cirkvi a najmä medzi jeho najbližšími kolegami, slovenskými biskupmi (kde mám aj pár priateľov), sa nenašiel jediný, ktorý by sa odvážil postaviť sa za nevinného človeka, ktorý sa kvôli svojej poctivosti a naivite stal tŕňom v oku zločincom infiltrovaným do cirkevných štruktúr. (Dnes sa síce objavila správa, že, hoci so stále veľmi neistým výsledkom, sa možno v tejto veci niečo hýbe ale aj to len vďaka nedávnej výmene na pápežskom stolci.)
Doteraz som biskupa Bezáka vnímal ako výnimočného človeka na vysokej duchovnej úrovni s mimoriadnou citlivosťou na problémy človeka a schopnosťou rozlišovať, ako veľkú nádej pre novú evanjelizáciu a vôbec nádej na obnovu slovenskej katolíckej cirkvi. Teraz však v mojich očiach nadobudol obraz skutočného hrdinu, ktorý zostal verný Kristovi a jeho Cirkvi aj vtedy, keď sa proti nemu postavili všetci jeho najbližší. Dnešná nesmelá správa o jeho možnej rehabilitácií naznačuje, že teraz by nemuselo trvať tak dlho, ako v prípade Johanky z Arku, zlikvidovanej vtedajšími „Gorilami", kým mu Cirkev oficiálne prejaví vďačnosť a úctu.
