Naozaj kresťanský postoj k registrovaným partnerstvám

Autor: Miro Koseček | 7.2.2014 o 15:14 | (upravené 18.8.2014 o 10:04) Karma článku: 16,58 | Prečítané:  16414x

Keby sa v čase vlády komunistov nejaký „uvedomelý“ učiteľ náhodou dozvedel, že som kresťan, mohol som mať vážne problémy dostať sa na univerzitu, lebo podľa vtedajšej vládnucej ideológie, veriaci ľudia nemali predpoklady osvojiť si vedecké poznatky, ktoré vysoká škola poskytuje. A toto nebola zďaleka jediná forma diskriminácie, ktorej sme boli vystavení. Preto, samozrejme, väčšina z nás žila svoju vieru potajomky a na verejnosti sa k nej neprihlasovala.  Kľúčová otázka znie: „Máme my, kresťania, právo žiadať, aby štát neumožňoval nikomu verejne prejavovať životný štýl, ktorý je proti našim náboženským princípom a tradíciám?“

Na začiatok si ujasnime, že drvivá väčšina homosexuálov* si nezvolila sama svoju sexuálnu orientáciu. Toto tvrdia nezaujatí ľudia, odborníci, ktorí sa touto problematikou seriózne zaoberajú. Prečítajte si napríklad tu: http://patarak.blog.sme.sk/c/199886/Amputacia-sexuality-ako-dobra-rada.html alebo (po anglicky) tu: http://www.apa.org/helpcenter/sexual-orientation.aspx

Pokiaľ sa čitateľ rozhodol, že tomuto neverí, môže si kľudne ušetriť námahu a nemusí čítať ďalej, bude to pre neho len ďalšia znôška liberálno-slobodomurárskeho balastu a predpokladám, že mu nebude stáť za to, aby sa ním zaoberal.

Ako sa majú teda správať kresťania k homosexuálom? Ja by som povedal, že podľa Kristovho príkladu. Podobne, ako on urobil všetko preto, aby nás pochopil, až do tej miery, že sa stal jedným z nás, hoci sme boli hriešni, tak aj my by sme sa mali aspoň pokúsiť vžiť do ich situácie. Vlastne by stačila aj obyčajná ľudská empatia.

Ako vidíte, ani ja, ako väčšina kresťanov, som si neodpustil pri tejto téme kus moralizovania.

Skúsme sa teraz na problematiku pozrieť vecne. V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že problém má dve stránky, náboženskú a občiansku.

Z hľadiska náboženstva, v tomto prípade z hľadiska kresťanskej morálky je podstatné, či homosexuálne partnerské spolužitie je hriešne, alebo nie. Väčšina kresťanov si myslí, že áno. Skúsme sa nateraz vyhnúť analýze toho, čo o tom hovorí Biblia, základný inšpiračný zdroj kresťanov a za pracovnú hypotézu prijmime tradičný väčšinový postoj, že je to naozaj hriech (samozrejme nie samotné bytie homosexuálom, ale sexuálne správanie sa na základe tejto orientácie).

Pozrime sa teraz na občiansku stránku tejto problematiky. Kľúčová otázka znie: „Máme my, kresťania, právo žiadať, aby štát neumožňoval nikomu verejne prejavovať životný štýl, ktorý je proti našim náboženským princípom a tradíciám?"

Väčšina z nás, zažila za socializmu prenasledovanie kresťanov.

Keby sa vtedy nejaký „uvedomelý" učiteľ náhodou dozvedel, že som kresťan, mohol som mať vážne problémy dostať sa na univerzitu, lebo podľa vtedajšej vládnucej ideológie, veriaci ľudia nemali predpoklady osvojiť si vedecké poznatky, ktoré vysoká škola poskytuje. A toto nebola zďaleka jediná forma diskriminácie, ktorej sme boli vystavení. Preto, samozrejme, väčšina z nás žila svoju vieru potajomky a na verejnosti sa k nej neprihlasovala. (Mimochodom nepripomína vám to niečo v súvislosti s témou článku?)

Vtedy som dospel k presvedčeniu, že žiadny naozaj demokratický štát nesmie vnucovať svojím občanom jednu ideológiu, nech by bol o nej akokoľvek silno presvedčený. Intuitívne som cítil, že dokonca ani ak sa štát ako taký hlási k určitej ideológii, zabraňovať ostatným, aby verejne žili podľa svojho vlastného presvedčenia, pokiaľ tým nikomu neškodia, je vážne porušovanie ich základných práv.

Komunisti v tej dobe tvrdili, že u nás je náboženská sloboda, a verejné prejavovanie náboženskej viery neumožňujú preto, že nemienia predsa podporovať propagáciu konkurenčnej ideológie. Vedeli sme, samozrejme, že tento argument je scestný, pretože nemožno obmedziť právo ľudí na verejný život podľa svojho presvedčenia s argumentom, že tým propaguje svoju ideológiu. Okrem toho, demokratický štát je povinný umožniť svojím občanom šíriť a propagovať akékoľvek myšlienky, pokiaľ priamo a preukázateľne nepoškodzujú verejné dobro.

Aj preto v osemdesiatom ôsmom jednou z vecí o ktorú išlo kresťanom angažovaným v zamatovej revolúcii bola práve univerzálna a úplná náboženská sloboda. Bolo nám jasné, že to, že štát nám zakazuje žiť podľa našej viery, bolo nesprávne nie preto, že by naša viera bola lepšia alebo správnejšia, (aj keď aj o tom sme samozrejme boli presvedčení) ale jednoducho preto, že v demokratickej spoločnosti je neprípustné obmedzovať niekoho len preto, že nezdieľa jeho ideológiu a z nej vyplývajúcu morálku (pokiaľ samozrejme neškodí druhým).

Určite si mnohí pamätajú na ten pocit, keď sme konečne mohli chodiť do kostola bez obavy, že našu účasť tam monitoruje ŠTB a že v práci ani v škole mi nikto nebude komplikovať kvôli tomu život. Alebo že sme mohli začať oficiálne robiť verejné náboženské podujatia, či dokonca pozvať na návštevu hlavu katolíckej cirkvi, pápeža Jána Pavla II a v televízií vysielať priamy prenos z jeho omší.

Bohužiaľ som začal s prekvapením pozorovať, ako rýchlo niektorí kresťania zabudli na to, aké je to žiť ako občania druhej kategórie kvôli svojmu presvedčeniu. Najmä KDH sa, najprv veľmi opatrne ale postupom času stále intenzívnejšie snažilo, aby celej spoločnosti vtlačilo kresťanskú pečať a vydobylo Cirkvi čo najvýsadnejšie postavenie v spoločnosti.

Bol som smutný a sklamaný, keď som videl, že keď sa kresťania dostali k moci, zrazu akosi prestali uznávať princíp univerzálnej náboženskej slobody a pokúšali sa, pod zámienkou rozvíjania tradícií našich predkov a zachovania ich odkazu, celú spoločnosť čo najviac pokresťančiť.

Je vcelku pochopiteľné, že keď opadla počiatočná eufória a rýchly rozmach duchovného života sa zmenil na jeho dlhodobý úpadok veriaci sa zomkli na úsilí zastaviť ho a sú frustrovaní z toho, že sa im to nedarí. Začali sa množiť výzvy na zastavenie moslimskej invázie a ďalších, predovšetkým, západných vplyvov, slobodomurársva, náboženského relativizmu, liberalizmu, homo lobby a najnovšie gender ideológii. Sú to legitímne, no, podľa môjho názoru, nie veľmi šťastné aktivity. Nesprávame sa ako deti Všemohúceho Boha, ale ako akákoľvek iná záujmová skupina, ktorá nechce prísť o svoj zaužívaný spôsob života, o svoju ideológiu, či dokonca o svoje privilégiá a svoju moc.

V poslednom čase sme si zobrali na mušku našich bratov homosexuálov, ktorí stále môžu naplno žiť život podľa vlastného presvedčenia len v skrytosti no pokiaľ sa prejavia na verejnosti tak sú, nami, kresťanmi, označovaní za nepriateľov spoločnosti. Ako keby sme úplne zabudli, aké to bolo, keď to isté s nami robili komunisti.

Porušujeme tým nielen naše základné prikázanie lásky k blížnemu, ale dokonca aj oveľa slabšie: nerobiť druhým to, čo nechceme, aby oni robili nám.

Áno, my, kresťania sme, rovnako, ako boli svojho času komunisti, presvedčení o svojej pravde a súčasťou toho presvedčenia je, že homosexuálne správanie je zlé. Pokiaľ tým však priamo nikomu neubližujú, tak v demokratickom štáte by sme im v tom nemali brániť.

Tak ako komunistickú vládnu moc rozzúrila, akákoľvek pozitívna zmienka o kresťanstve v novinách, či nebodaj v televízii, tak aj niektorí z nás neznesú, že nejaký obchodný dom vo svojom katalógu napísal o lesbickej domácnosti. A rovnako, ako vtedajšia totalitná moc, používajú všetky dostupné mocenské zastrašovacie prostriedky, aby zabránili, aby sa to ešte niekde zopakovalo.

Ja som za socializmu vítal, každý verejný prejav utláčanej menšiny, či už náboženský alebo civilný, napríklad v podobe kresťanských samizdatov, koncertov Ivana Hoffmana alebo publikácie Bratislava nahlas. A ako demokrat a kresťan, vítam aj prejav verejnej podpory spoločnosti IKEA našim sestrám lesbám (a samozrejme aj bratom gejom).

To, čo v tomto prípade predviedla Aliancia za rodinu, je priamy útok na demokraciu, na slobodu slova. Desím sa takého kresťanstva.

Ešte väčšou tragédiou však je, že v tomto úsilí sa niektorí z nás začali uchyľovať priamo k svetskej moci ako nástroju na ochranu svojho náboženstva a svojich tradícií a politickou cestou sa snažia zabrániť akejkoľvek možnosti uzákonenia registrovaných partnerstiev.

Teraz len z čisto občianskeho a ľudskoprávneho hľadiska: Pokiaľ je tu nejaká nezanedbateľná skupina občanov, ktorí sú nejakým spôsobom vyčlenení zo spoločnosti a obmedzovaní väčšinovou populáciou a potrebujú špeciálnu legislatívu na to, aby mohli normálnejšie žiť, je psou povinnosťou štátu im toto zabezpečiť.

Ešte raz: civilizovaný demokratický štát má povinnosť pomáhať (aj legislatívne) skupinám znevýhodnených občanov, aby mohli žiť čo najplnohodnotnejší život. (Celkom dobre, hoci pomaly, to robí v prípade telesne postihnutých, pre ktorých prikazuje stavať bezbariérové verejné priestory, i keď je to určitá finančná záťaž naviac.)

My, kresťania, však v prípade registrovaných partnerstiev tento princíp demokracie nielenže neuznávame, lebo taká legislatíva je ideologicky nezlučiteľná s naším náboženstvom, ale dokonca sme hlavnými protagonistami jeho porušovania. Je to smutné. O to viac, že sme sami na vlastnej koži zažili, čo je to byť ponižovanou a marginalizovanou skupinou.

Že je to z nášho hľadiska proti prírode? Že Biblia hovorí, že je to hriech? Z hľadiska demokratickej spoločnosti je to úplne jedno. Pokiaľ sa spoľahlivo nepreukáže, že registrované partnerstvá škodia iným ľuďom, nie je prípustné aby demokratický štát dlhodobo odmietal urobiť opatrenia, ktoré by uľahčili, aj tak dosť ťažký, život gejov a lesieb. Nesmie počúvať argumenty ideologických aktivistov, že je to proti ich náboženstvu.

Uvedomujem si, že pre mnohých mojich kresťanských bratov a sestry je veľmi ťažké pripustiť čo len predstavu, že by sa mohli bežne dostávať do kontaktu s ľuďmi, ktorí sa verejne prejavujú ako homosexuáli. Stále sa nedokážu zmieriť s tým, že spoločnosť by mohla považovať za normálne niečo, čo je z ich presvedčenia hriešne. „Kam to bude spieť? To už bude dovolené všetko?" pýtajú sa. V skutočnosti to nie je až také nepredstaviteľné. Nemáme (konečne) nijaké ťažkosti akceptovať v našom okolí ľudí, ktorí neveria v nášho Boha, čo je oveľa vážnejší hriech ako homosexuálne správanie.

Mali by sme sa však zachovať ako skutoční Kristovi učeníci a skúsiť sa zamyslieť nad tým, skúsiť naozaj milovať, teda nielen slovom, ale skutkom a pravdou, ako píše apoštol Ján. A hľadanie pravdy zahŕňa aj neustále pýtanie sa „Je toto moje správanie naozaj správne? Naozaj som zodpovedne preskúmal svoje postoje a skutky? Dobre som na túto situáciu aplikoval princípy, ktorým verím? Nenechávam sa len strhnúť prúdom alebo pohodlím všeobecného súhlasu?"

Nech nám už svedomie povie čokoľvek, správajme sa podľa toho v našom osobnom živote i na verejnosti a určujme si pravidlá správania v našom duchovnom spoločenstve.

Ak však chceme na základe toho určovať pravidlá celej spoločnosti, zvlášť, ak budú pre nejakú skupinu ľudí obmedzujúce, zabudnime na Bibliu, zabudnime na naše morálne kódexy a používajme férové, všeobecne akceptovateľné argumenty.

Alebo sa prestaňme tváriť ako demokrati a rovno povedzme, že nechceme štát, ktorý garantuje náboženskú slobodu, slobodu prejavu a základné ľudské práva** pre všetkých svojich občanov, ale chceme žiť, podobne ako moslimskí fundamentalisti, v krajine, ktorej základné pravidlá bude určovať náboženská elita a ostatné ideologické a náboženské presvedčenia budú akceptované len do tej miery, pokiaľ nebudú v rozpore so štátnym náboženstvom.***

*Používam výrazy homosexuál, homosexuálny pretože to bežne používa skupina čitateľov, na ktorú sa obraciam, verím, že gejovia a lesby mi veľkoryso prepáčia túto nepresnosť a prejoratívny náboj, ktorý v tom cítia (a ktorý tam nemám v úmysle vložiť)

** Bratom katolíkom si len dovolím pripomenúť, že pápež Ján Pavol II hlásal, že náboženská sloboda patrí medzi základné ľudské práva

*** Je možné, že sa mýlim, možno som úplne mimo. Píšem však z úprimného srdca a v dobromyseľnom presvedčení sa snažím hľadať pravdu. Ak som niekde spravil chybu, napíšte mi v čom je moje uvažovanie nesprávne. (Ak však váš hlavný argument je, že som tiež nechal pomýliť ideológiou liberalizmu, radšej si ho prosím nechajte pre seba.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?