Miro Koseček
Veľká noc vo Veľkom jablku
Toto som si napísal pred desiatimi rokmi, deň po:
Jeden z tých 926 nešťastníkov, ktorý v minulých voľbách chcel voliť PS-Spolu, ale v poslednej chvíli sa rozhodol hodiť to KDH, lebo chcel, aby sa aj oni dostali do parlamentu. Tento rok to napravím, volím PS! Tento blog nie je nijakým spôsobom sponzorovaný žiadnou politickou stranou. Zoznam autorových rubrík: Spiritualita a duchovný život, Ekonomika, politika, Spoločnosť, Foto, Rozvoj osobnosti, Business intelligence, OLAP, D, Súkromné, Nezaradené, Umelá inteligencia
Dnešný sviatok nanebovzatia vyvoláva určité otázky, ktorým sa úprimne premýšľajúci človek nemôže vyhnúť. Ak chceme veriť v posmrtný život, pri troche dobrej vôle sa dá stráviť predstava, že nejaká nesmrteľná duša odíde z tohto sveta a „niekde“ existuje až do konečného vzkriesenia.
Už niekoľko rokov sa vážne zamýšľam nad niektorými pravdami katolíckej viery. Z hľadiska praktického života sú to skôr okrajové záležitosti ale Katolícka cirkev na nich vehementne trvá. Sú to otázky týkajúce sa tém ako odpustky, nepoškvrnené počatie Panny Márie, pápežská neomylnosť a podobne*.
V predošlých dvoch článkoch venovaných Dawkinsovej knihe Boží blud, som sa venoval predovšetkým všeobecnému konfliktu náboženstva s vierou a zásadnému problému fundamentalistickej podstaty náboženstva. U mňa v tejto konfrontácii náboženstvo viac-menej obstálo. Ak však chceme byť poctiví, nemôžeme obísť ani jeho kritiku konkrétnych historických problémov, ktoré rôzne náboženstvá priniesli.
Ak si niekto pozrel záznam z prednášky Martina Mojžiša a náhodou by ho nedopozeral úplne do konca, asi by nutne dospel k jasnej kladnej odpovedi na otázku z nadpisu.
My, súčasní ľudia, máme často pocit, že veda už (takmer) všetko vysvetlila a že o vesmíre toho už vieme strašne veľa. Napriek tomu otázka existencie inteligentného života mimo zeme stále prináša veľa otáznikov. Trúfam si dokonca povedať, že drvivá väčšina ľudí, síce existenciu mysliacich bytostí na iných planétach nevylučuje, ale v podstate nepočíta s ich reálnou existenciou. To málo, čo o vesmíre dnes vieme nám však dáva oprávnene nielen sa domnievať, že niekde vo vesmíre existujú ešte iní „ľudia“ rozmýšľajúci podobne, ako my, ale že dokonca určite existuje množstvo druhov takýchto „ľudí“ na rôznych miestach vesmíru, ktorých spoločenstvá by s dali nazvať inteligentnými civilizáciami. Dá sa to matematicky dokázať a ani to nie je zložité.
Toto je priame pokračovanie predošlého článku Prečo Boh takmer určite (ne)existuje To, že Dawkinsovi nevyšiel celkom jeho kľúčový argument však ešte nie je dôvodom na víťazný jasot veriacich. Britský biológ akoby cítil nepresvedčivý účinok jeho hlavnej zbrane a v druhej časti zapojí iný arzenál, ktorý síce nemá potenciál definitívneho zničenia viery ale je o to bolestivejší a pri sústredenom útoku môže viesť až k fatálnemu oslabeniu (viery) protivníka. Nie všetky jeho kritické argumenty sú oprávnené, niektoré sú dokonca falošné. Uvádza však aj také, ktoré človeka nútia klásť si zásadné otázky týkajúce sa jeho presvedčenia a mnohí sa budú musieť zmieriť s tým, že niektoré z nich zostanú nezodpovedané.
Kritika knihy Boží blud od Richarda Dawkinsa.Upozornenie: Tento článok obsahuje viaceré zložité, pre mňa samého, stále nezodpovedané otázky týkajúce sa náboženskej viery. Ak nemáte práve čas a chuť púšťať sa do vážnej konfrontácie so svojou vierou, radšej si ho odložte na inokedy, keď čas a chuť budete mať.
Je takmer neuveriteľné, že ešte v 21. storočí, viac ako 150 rokov po uvedení Darwinovej evolučnej teórie založenej na princípe prirodzeného výberu, sa v rozvinutých krajinách diskutuje o tom, či by sa kreacionizmus nemal učiť v školách.
Tomu, že blesky metá Boh na hriešnikov, že najprv stvoril nebo a zem a do šiestich dní ju zaľudnil už dnes verí málokto. Je však prekvapivé, koľko ľudí, dokonca vzdelaných a rozumných, odmieta prijať vedecké vysvetlenie rozmanitosti živočíšnej ríše postupným vývojom z niekoľkých spoločných predkov. Čo je za tým, že v tejto otázke sa mnohí, zubami-nechtami, držia starovekých presvedčení a odmietajú prijať jedinú vedeckú teóriu o pôvode druhov? Myslím, že je to spôsobené , paradoxne, práve slabou vierou.
„... verím... vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen!“ (apoštolské vyznanie viery) Túžba po večnom živote je stará ako ľudstvo samo. Viera vo večný život je centrálnym bodom väčšiny náboženstiev. My, kresťania, nie sme výnimkou. Ak sa však zamyslíme nad večnosťou trochu hlbšie, veľmi rýchlo narazíme hranice nášho poznania a predstavivosti.
Minule na detskej omši mali pán kaplán super kázeň. Aspoň tak to zo začiatku vyzeralo.
Dnes na omšiach na celom Slovensku zaznel pastiersky list katolíckych biskupov k voľbám. Hoci bol napísaný veľmi triezvo a nadčasovo, pri pozornejšom čítaní človek nemôže prehliadnuť niektoré jasné odporúčania týkajúce sa našej konkrétnej politickej scény.
Má niekto SonyEriccson Xperia X10 a chce sa pripojiť na internret cez Orange? Nastavenie je triviálne, nájdete ho v článku. Podpora zo strany Orange je slabšia ako chabá a treba si pripraviť eurá.
V Košiciach dnes vyšlo super počasie. Ideálny deň na otcovstvo.
Už na začiatku kauzy s tromi exkomunikovanými kňazmi a diakonom, ktorí sa združili v Spoločenstve Sv. Bazila veľkého (SSBV) bolo zrejmé, že existuje paralela medzi nimi a takzvanou Ukrajinskou pravovernou gréckokatolíckou cirkvou (UPGC) vedenou tiež exkomunikovanými duchovnými Michajlom Osidačom a Eliášom Dohnalom OSBM. Samotní kňazi v rozhovore s Karolom Sudorom tvrdili, že sa inšpirovali touto cirkvou ale na otázku, či sú s ňou v kontakte odpovedali vyhýbavo. Existujú však dôkazy, že spojenie s nimi je podstatne užšie, ako boli doteraz ochotní priznať.
Kniha Paula Younga Chatrč je predmetom mnohých diskusií medzi nekresťanmi aj teológmi. Aj toto je jedna z jej silných stránok. Hlavná hodnota tohto diela však podľa mňa spočíva v inom. Opísal som to v tomto článku.
Biblia pre 21. storočie? S istou mierou literárneho zveličenia by niekto mohol takto označiť bestseller Chatrč. Kniha, ktorá zasiahla do životov miliónov ľudí a posunula ich bližšie k Bohu, vzbudila v nich duchovný hlad a otvorila im nové horizonty. Zároveň kniha, ktorú mnohí kazatelia a teológovia považujú za heretickú a nebezpečnú. Len málokto ostane po jej prečítaní ľahostajný. V najneutrálnejšom prípade ju prirovná k „zlátaninám Dana Browna" na jednej strane alebo ju na druhej strane bude považovať za užitočné čítanie. Pri takýchto miernych reakciách však ostane málokto, väčšina názorov čitateľov sa blíži k jednému, či druhému extrému. Už len pre toto sa oplatí tú knihu zobrať do ruky, a prehrýzť sa ňou aspoň do polovice. Po tom sa ňou pravdepodobne buď necháte uchvátiť, alebo ju so znechutením zahodíte, či dočítate so zaťatými zubami.
Prípad exkomunikácie biskupov je bizarný, hoci nie ojedinelý v histórii cirkvi. K súčasnému prípadu traja kňazi versus Slovenskí biskupi som sa nemienil nijako širšie vyjadrovať, veď „začem bukvy, vsjo jásno". Po niekoľkých rozhovoroch s priateľmi som si však uvedomil, že nemusí byť všetko tak, ako sa na pohľad javí.
Pred niekoľkými dňami sme oslávili 20. výročie pádu Berlínskeho múru. Múru, ktorý od svojho vzniku 13. augusta 1961 bol symbolom rozdelenej Európy. Nebol to však len symbol. Bolo to zhmotnenie Železnej opony, ktorú vizionársky identifikoval Winston Churchil vo svojom príhovore 15. marca 1946. Pád múru skutočne znamenal zánik Železnej opony. Kam nás zaviedli tieto dve desaťročia života v znovu spojenej Európe? Čo nás naučili?