Verím v Boha, ale cirkev je o ničom

Autor: Miro Koseček | 6.5.2008 o 20:09 | (upravené 18.8.2014 o 10:32) Karma článku: 8,47 | Prečítané:  2462x

Modliť sa môžem aj doma. A cirkev? Stačí sa pozrieť na kňazov – pedofilov, križiacke výpravy, inkvizíciu, Prípad Galileo a je mi jasné, že s ňou nechcem mať nič spoločné.

Takéto úvahy v modrom, či ružovom sa zjavujú v mnohých blogspotoch a ešte viacej v diskusiách. Je to pochopiteľné. Mnohí cítime, že Boh je tu s nami; Ježiš a jeho učenie je aj dnes veľkou inšpiráciou, ale Cirkev sa často javí ako príliš sprofanovaná, zdiskreditovaná a prehnitá na to, aby mohla byť jeho hovorkyňou, alebo nebodaj sprostredkovateľkou.

Napriek tomu si myslím, že to práve tak je.

(Cirkvou tu nemyslím len Katolícku cirkev ale spoločenstvo všetkých kresťanov, ktorí sú členmi jednotlivých cirkví)

Len ťažko sa dá akceptovať evanjelium bez Cirkvi. Jednotlivé spisy (evanjeliá, skutky, listy a apokalypsa) sa nedostali do Biblie preto, že by ich napísali priami svedkovia, svätci alebo apoštoli. Veď o mnohých spisoch nevieme, kto bol ich autorom.

Nedostali sa tam ani preto, že by obsahovali presné Ježišove slová. Mnohé výroky, ktoré sú v Novej zmluve uvádzané ako citácie Ježiša on nikdy nepovedal a ani nemohol povedať. Na druhej strane v niektorých apokryfných (neuznaných za pravoverné) spisoch sú výroky o ktorých sme si takmer istí, že Ježiš ich povedal ale Biblií sa nenachádzajú.

Nový zákon a vlastne celú bibliu ustanovila Cirkev. Ona niekedy v štvrtom storočí vybrala niektoré spisy, o ktorých bola presvedčená, že práve ony vyjadrujú pravú vieru a „urobila" z nich Bibliu.

Je tu však aj oveľa vážnejší argument. Boh (ako v neho veria kresťania, židia i moslimi) nie je Bohom individualistov. Základným posolstvom Biblie je to, že Boh je našim Otcom a my všetci sme jeho deti a jediné, čo od nás chce, je aby sme sa navzájom milovali a spolu išli k nemu.

Preto duchovný rozmer človeka je nielen individuálny (lebo Boh pôsobí v skrytosti duše) ale aj spoločenský („milujte sa navzájom"). Človek, ktorý si myslí, že stačí aby sa modlil doma sám, ľahko zíde z cesty k Bohu a zvyčajne dopadne tak, že sa vlastne nemodlí vôbec a hoci sa možno nepovažuje za ateistu, žije tak, ako keby Boh neexistoval.

Je pravda, že tak žijú aj mnohí, ktorí do kostola chodia a niektorí z nich môžu byť dokonca skutočne zlí ľudia, ale pri takom rozsiahlom spoločenstve sa tomu nedá vyhnúť.

Boh kresťanov ani sám o sebe nie je individualista. Je spoločenstvo - Trojica. A človeka stvoril na svoj obraz. Preto aj my k Bohu dôjdeme len ako spoločenstvo. Musí sa teda dať do kopy aspoň pár ľudí, aby medzi sebou komunikovali o Bohu, aby si navzájom pomáhali a aby sa spolu aj modlili.

Ak má však akékoľvek spoločenstvo fungovať, musí sa nejako zorganizovať. Organizácia však vždy vyžaduje určitú moc, určitú autoritu. Táto autorita sa nemusí neuplatňovať len vtedy, keď každý koná všetko z lásky k druhým. Ruku na srdce, koľkokrát denne urobíme niečo len z lásky k druhému a ako často konáme predovšetkým vo vlastnom záujme?

Pozícia moci však nevyhnutne priťahuje ľudí, ktorí chcú druhých ovládať a manipulovať, nie slúžiť spoločenstvu. Niekedy to môže komunitu úplne zahubiť. Ak však komunita stojí na spoločných silných hodnotách, prežije to, očistí sa a pokračuje ďalej.

To platí o všetkých organizáciách, spoločenstvách, cirkvách, náboženských združeniach... Myslím si, že ľudia, ktorí odmietajú Cirkev a obracajú sa k iným náboženstvám alebo sektám, to často robia nie preto, žeby tieto boli bezchybné, ale preto, že zatiaľ nestihli naraziť na ich temné stránky, ktoré tam vždy sú, pretože sú vo všetkých väčších spoločenstvách.

Platí to aj pre Cirkev. Tá bola za 2000 rokov svojej existencie mnohokrát zmanipulovaná musela sa vyrovnávať s mnohými vlastnými zlyhaniami. Vždy znova a znova sa však objavovali osobnosti vedené Bohom, ako napríklad Apoštol Pavol, Sv. Benedikt, Sv. František, Sv. Katarína Sienská, Sv. Terézia Avilská, Martin Luther, Ján Kalvín, Ján XXIII, Ján Pavol II a mnohí ďalší, ktoré jej ukázali správnu cestu a Cirkev sa po nej vydala.

Stačí sa pozrieť na nedávny II. vatikánsky koncil katolíckej cirkvi. To, čo sa udialo tam nemá v dejinách ľudstva obdobu. Už aj preto, že Katolícka cirkev nemá obdobu. Neexistuje iná organizácia (áno Katolícka cirkev je aj organizácia) s porovnateľným počtom členov a porovnateľne dlhou tradíciou. No tento (ako sa zdalo) na vyhynutie odsúdený mastodont dokázal pred štyridsiatimi rokmi zvnútra uskutočniť takú zásadnú reformu, že sa to zdá priam nemožné a dokonca pri tom zachovala svoju podstatu. Keď sa pozerám na Koncil, som hrdý, že môžem byť súčasťou Cirkvi.

Ani zďaleka si nemyslím, že odvtedy je všetko ideálne. Cirkev, jej jednotliví členovia i predstavitelia budú zlyhávať aj naďalej. Bol som zhrozený, keď som počul srbského pravoslávneho biskupa ako štval na vojnu proti Kosovu. Aj tak je to však moja Cirkev, a ja som jej spolutvorcom. A som jej nesmierne vďačný, lebo viem, že bez nej by som bol od Boha oveľa ďalej.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Nerozumiete? Ani my tomu, čo sa deje v parlamente

Parlament sa zmenil na cirkus.


Už ste čítali?