Ľudia, kašlite na svoju „občiansku povinnost“!

Autor: Miro Koseček | 8.6.2009 o 7:18 | (upravené 18.8.2014 o 10:28) Karma článku: 6,11 | Prečítané:  1828x

No, tak sme dovolili. Teda, aspoň niektorí. Väčšina sa neunúvala. Zase nám budú píliť uši, že sme hanbou Európy s najnižšou volebnou účasťou. No a čo?

Dobre, jasné, že legitimita zástupcov, ktorých zvolilo len pár ľudí nie je hviezdna. Je to zlé? Určite by bol reprezentatívnejší parlament zvolený povedzme osemdesiatimi percentami voličov, ale prílišné zveličovanie tohto problému podľa mňa skôr škodí ako pomáha. A propagandistické kampane na samotné zvyšovanie volebnej účasti sú čírym nezmyslom.

Odhliadnuc od toho že už 10, či 20 percent je veľmi dobrá štatistická vzorka, ktorá veľmi presne odzrkadľuje názory v spoločnosti, je tu ten problém, že takáto všeobecná mobilizácia sa pokúša umelo riešiť len vonkajší prejav problému a odvádza pozornosť od podstaty.

Podľa mňa, voliť by mali len tí, ktorým je jasné koho chcú voliť a prečo. Bolo by lepšie, keby sme si odpustili všetky tie drísty o účasti na voľbách ako „občianskej povinnosti“.

Občianska povinnosť je niečo iné. Znamená to podieľať sa spravovaní spoločných vecí, znamená to zaujímať sa o to, čo robia naši volení zástupcovia, znamená to premýšľať o dôsledkoch ich konania a uvažovať v súvislostiach. Toto je občianska povinnosť. Ale ak toto zanedbáme, a ideme voliť len na základe nejasných pocitov, je to skôr občianska nezodpovednosť.

Jasné, ak sa človek nezaujíma o politiku, tieto súvislosti mu nenapadnú ani vo sne, a keď mu v médiách vtĺkajú do hlavy, že si musí plniť občiansku povinnosť, tak sa mnohokrát nechá presvedčiť. Často potom volí podľa povrchných sympatií alebo sľubov.

Zažil som to pri posledných prezidentských voľbách. V inkriminovaný deň (1. kolo)  som stretol kamošku, mimochodom vzdelanú, inteligentnú, vyzretú osobnosť, ktorá sa dokonca všelijako angažuje aj mimo svojich povinností. Ponúkol som sa, že ju zveziem domov, a ona, že by sa cestou chcela ešte zastaviť vo volebnej miestnosti. Samozrejme, no problem.

Keďže sme dobrí kamaráti, nepovažoval som za impertinentné spýtať sa jej, koho chce voliť. „Mikloška určite nie.“ Bola jej prvá odpoveď. Nakoniec vysvitlo, že chce dať svoj hlas Gašparovičovi.

Ten Mikloško by mi nevadil, ale dať hlas Gašpimu, to bolo na mňa veľa. Povedal som jej teda (veľmi slušne a mierne), čo si o jej favoritovi myslím a vysvetlil som je prečo som ho ja nevolil. Ani nie po troch minútach debaty mi povedala, že predsa len dá hlas Ferovi. Sám som bol prekvapený, ako málo stačilo na zmenu jej názoru o 180 stupňov.

Cestou domov som sa v duchu som sa pýtal, ak je taká nerozhodná táto rozhľadená žena, čo potom tí takzvaní jednoduchí ľudia, ktorí sa väčšinou starajú len o seba, prípadne o svoju rodinu. Na základe čoho sa vôbec rozhodujú?

Niekedy mi napadne taká kacírska myšlienka, že možno by bolo lepšie, keby voľby boli skôr taká poloutajená udalosť, o ktorej by verejne mohli hovoriť len jednotlivé strany. Možno by sme tu potom nemali toľko Ficov, Slotov, Mečiarov, či Gašparovičov a miesto nich viac ľudí, ktorým ide o spoločné dobro.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Nerozumiete? Ani my tomu, čo sa deje v parlamente

Parlament sa zmenil na cirkus.


Už ste čítali?