reklama

Stále na ceste k slobode

Pred niekoľkými dňami sme oslávili 20. výročie pádu Berlínskeho múru. Múru, ktorý od svojho vzniku 13. augusta 1961 bol symbolom rozdelenej Európy. Nebol to však len symbol. Bolo to zhmotnenie Železnej opony, ktorú vizionársky identifikoval Winston Churchil vo svojom príhovore 15. marca 1946. Pád múru skutočne znamenal zánik Železnej opony. Kam nás zaviedli tieto dve desaťročia života v znovu spojenej Európe? Čo nás naučili?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
Obrázok blogu

Železná opona

Prv však azda treba pripomenúť ako táto opona vyzerala. Bola to skutočne nepriedušná hranica. Berlínsky múr bol len je najviditeľnejšou časťou. Bola to povestná špička ľadovca, tvoreného nepretržitou líniou ostnatých drôtov, mínových polí, elektrinou napustených plotov a strážnych veží tiahnucou sa od Baltického mora cez hranice Východného Nemecka, Československa, Maďarska, Rumunska až po Čierne more ktorý rozdeľoval Európu na dve oddelené časti.

Kým pre západný svet bola predovšetkým znamením rozdelenia, pre národy kontrolované Sovietskym impériom predstavovala predovšetkým múr jedného obrovského väzenia. Jej primárnym účelom, bez ohľadu na to, aké boli oficiálne zdôvodnenia, bolo zabrániť úniku mozgov a izolovať obyvateľstvo od kontaktov so slobodným svetom, aby bolo ľahšie ovládateľné. Preto aj pád Železnej opony išiel ruka v ruke s pádom totalitných režimov vo Východnej Európe.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Túžby a očakávania

Keď v osemdesiatom deviatom milióny ľudí na námestiach volali po konci vlády komunistov, boli hnaní túžbou po slobode, po ukončení násilia, po demokracií. Najväčšie očakávanie, hoci nie veľmi proklamované, bolo rýchle dosiahnutie blahobytu. Všetci totiž, napriek komunistickej propagande, vedeli, že kapitalistických krajinách boli obchody plné tovaru a kvalitnejšieho a možnosť výberu bola obrovská.
Naplnili sa tieto očakávania? Ako sa vyvíjal život spoločnosti po tom, ako sa oslobodila spod útlaku marxistických režimov?

Nedostatok kompetentných ľudí s morálnym kreditom

Na začiatku bolo potrebné predovšetkým zabezpečiť politické slobody. Vznikli politické strany nezávislé od komunistov, sprvu tvorené predovšetkým disidentmi predošlých režimov a tými, ktorí sa angažovali v procesoch zmien. Často sa k nim však pridali aj bývalí komunisti a iní oportunisti, ktorí zacítili nové príležitosti. Zakladali sa nové noviny a časopisy nepodliehajúce viac cenzúre alebo autocenzúre. Vo väčšine krajín sa veľmi rýchlo uskutočnili prvé slobodné a demokratické voľby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keďže všetko bolo nové, všetci sa učili za pochodu a robilo sa mnoho chýb, ale to bola nevyhnutná daň tomu, že sme tu dlhodobo trpeli mocenský monopol komunistov.

Hlavným problémom bol akútny nedostatok ľudí, ktorí by boli kompetentní do zodpovedných pozícií a zároveň dôveryhodní. Ako bolo možné očakávať, že človek, ktorý bol celý život platený za to, že písal lži v službe mocných, sa odrazu zmení na novinára, ktorý bude pátrať po pravde? Ako zmeniť sudcu, ktorý bol nástrojom útlaku, na človeka, ktorý nestranne hľadá a uplatňuje spravodlivosť? Ako z učiteľa občianskej náuky, ktorá bola hlavným nástrojom lživej indoktrinácie nových generácií urobiť učiteľa etiky?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Marxistické režimy neboli len obyčajné diktatúry, potláčajúce politickú a ekonomickú opozíciu. Boli to totalitné režimy. Nestačilo, že jednoduchí občania sa nemiešali do politiky a nechali mocných nech si vládnu. Boli neustále nútení verejne vyjadrovať súhlas s činnosťou komunistických strán a aktívne im vyjadrovať podporu. Všetky spoločenské inštitúcie od polície až po školstvo na toto prísne dohliadali. Byť ľahostajný, znamenalo byť nepriateľom, alebo aspoň podozrivým z nepriateľstva. A to mohlo byť veľmi nebezpečné, zvlášť pre profesionálnu kariéru, nie však len pre ňu.

Dnes po dvadsiatich rokoch sa mnohí ľudia vymenili, ale stále prevláda oportunistická kultúra, ktorú vytvorili tí, čo boli schopní všetkého, len aby získali a udržali si moc, vplyv a materiálne výhody. Dôsledkom toho je aj, azda hlavný, problém post socialistických krajín - korupcia a klientelizmus masovo uplatňovaný vo všetkých inštitúciách, a obzvlášť vo verejných.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cirkvi a náboženský život

Ani situácia cirkví nie je ľahká. Jedným z cieľov marxistických režimov bola pochopiteľne likvidácia náboženstva a hlavne cirkví ako zdrojov nezávislých myšlienok. Katolícka Cirkev, kvôli jej väzbe na Vatikán, bola nepriateľom číslo jeden.

Situácia sa v jednotlivých krajinách líšila podľa miestnych podmienok. V Albánsku, kde bol marxistický režim ešte ortodoxnejší ako v Sovietskom zväze, Cirkev prakticky nejestvovala a slúženie omše, či pokrstenie veriaceho sa prísne trestalo, často aj smrťou a o najznámejšej Albánke, dnes blahoslavenej, Matke Terezií oficiálne noviny písali ako o vatikánskej kurve. Naopak v Poľsku, kde nebolo možné zakázať náboženský život bez rizika občianskeho odporu, bola Katolícka Cirkev neustálym zdrojom obáv nielen pre poľských komunistov, ale aj pre sovietskych. A naozaj v Poľsku bol komunistický režim dlhodobo najmenej pevný zo všetkých krajín sovietskeho bloku.

Všade však, tí, čo sa otvorene hlásili k náboženskej viere (ak sa vôbec dalo) boli v úlohe občanov nižšej kategórie. Ich profesionálna kariéra bola brzdená, ak nie priamo zablokovaná. Z určitých profesií, ako napríklad učiteľstvo, boli úplne vylúčení. Režim bránil dokonca ich deťom dosiahnuť vysokoškolské vzdelanie.

Pod mimoriadnou kontrolou boli kňazi a pri akomkoľvek náznaku činnosti mimo kostola, alebo ak nebodaj okolo seba zhromažďovali mládež im hrozilo, že im štát zakáže vykonávať ich službu. Azda najznámejším je príklad súčasného pražského kardinála Miloslava Vlka, ktorý v určitom období nesmel vykonávať iné zamestnanie ako umývač okien.

Ešte zúrivejšie komunisti bojovali proti takzvanej podzemnej cirkvi, ktorá existovala v mnohých krajinách. Jej aktivisti boli pod neustálym dohľadom tajnej polície a často väznení.

Samozrejme, hneď po uvoľnení pomerov cirkvi vstúpili do verejného života. Semináre sa naplnili adeptmi na kňazstvo, ktorí dovtedy z rôznych dôvodov nemohli študovať. Oficiálne sa otvorili kláštory. Avšak cirkvi, ktoré boli dlhodobo izolované od okolitého sveta, len s ťažkosťami reagovali na nové výzvy, zvlášť na konzumizmus a hedonizmus ako aj na potrebu dialógu s okolitým prostredím. Zdá sa však, že zo všetkých spoločenských štruktúr sa práve cirkvi zviechavajú najrýchlejšie.

Ekonomická transformácia

Čo sa týka ekonomického života, situácia je ešte zložitejšia. Hneď ako komunisti stratili absolútnu moc, ekonomika sa radikálne zmenila. Inštitúcie, ktoré riadili veľký trh sovietskeho bloku odrazu zanikli a všetky ekonomické vzťahy sa liberalizovali. Dovtedy existovali komisie, ktoré rozhodovali o tom, čo sa bude vyrábať, v akých množstvách a cenách, kto bude čo dodávať a od koho sa bude nakupovať. Zrazu sa každý subjekt mohol rozhodovať samostatne. Keďže väčšina štátnych podnikov bola neefektívna a nedokázala udržať stabilnú kvalitu produkcie, mnohé čoskoro zanikli a ich zamestnanci prišli o prácu a ďalšiu bol problém nájsť. Nečakane sa ocitli v situácií ktorú dovtedy nezažili, či dokonca bola pre nich nepredstaviteľná.

V socialistických krajinách štát zabezpečoval prácu pre všetkých. Vo viacerých krajinách bola dokonca povinnosť pracovať stanovená zákonom a jej porušenie sa trestalo väzením. Na druhej strane potreba mať dostatok pracovných miest v dlhodobom horizonte vytvorila neefektívne hospodárstvo a paradoxne socialistická spoločnosť bez nezamestnaných dokázala vyprodukovať oveľa menej blahobytu ako rovnako veľká spoločnosť so slobodným trhom a desať percentnou nezamestnanosťou. Pracovnú morálku a jej následky azda najlepšie vyjadrujú dva, v tej dobe, rozšírené bonmoty: „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu." alebo „My sa tvárime, že pracujeme, a štát sa tvári, že nás platí."

Privatizácia

Táto mentalita sa s príchodom slobody samozrejme nezmenila a po liberalizácií trhu sa štátne podniky dostali do područia rôznych záujmových skupín a politických strán a boli systematicky rozkrádané. Toto ďalej znižovalo ich efektivitu a znižovalo ich konkurencieschopnosť. Aby zastavili tento rozklad priemyslu, mnohé krajiny začali masívne privatizovať. Bolo však otázne, ako to urobiť. Miestne obyvateľstvo nemalo prostriedky na to, aby si podniky kúpilo a zdalo sa riskantné predávať firmy zahraničným investorom.

Ako vždy, keď sú v hre veľké peniaze alebo majetky, objavia sa rôzni „žraloci", ktorí vymyslia najrôznejšie spôsoby, ako sa enormne obohatiť, často na úkor ostatných. Stalo sa to aj teraz. V priebehu niekoľkých rokov väčšina podnikov skončila v rukách malého počtu ľudí alebo skupín. Aj v tomto prípade, väčšina z nich boli bývalí komunisti, ktorí mali viac kontaktov, viac riadiacich skúseností a silnejšiu túžbu po bohatstve a moci, než ostatní.

V každom prípade sa ale demonopolizovali ekonomické aktivity štátu.


Politici veľmi rýchlo pochopili, že privatizácia je pre nich príležitosťou získať obrovské majetky a moc a mnohí ju bez váhania využili. Po tom, ako sa vykryštalizovali prví boháči, začali kupovať štátne podniky, často za smiešnu cenu a politikom sa za to odvďačovali finančnou a politickou podporou. Politické aktivity sa tak stali zlatou baňou a korupcia dosiahla škandalózne rozmery a otravovala celospoločenskú atmosféru.

Zahraniční investori

Väčšina takto sprivatizovaných podnikov zakrátko skrachovala, alebo sa výrazne scvrkla. V lepšom prípade boli rýchle predané zahraničným investorom. Preto politici, ktorí mali v sebe štipku zodpovednosti, začali dôležité podniky predávať priamo zahraničným partnerom. Štát tak získal nemalé peniaze a zároveň sprivatizované podniky dostali kvalitnejší manažment. (No a tí politici, tiež zrejme neobišli na prázdno.)

Dnes najrýchlejšie rastúce ekonomiky postsocialistických krajín stoja predovšetkým na zahraničných podnikoch, či už bývalých štátnych, alebo novozaložených. Samozrejme, je tu aj veľké množstvo miestnych firiem, ktoré postupne vyrástli takmer z ničoho, prípadne zo zbytkov privatizácie.

Napriek všetkým ťažkostiam transformácie sa ukázalo, že privatizácia priniesla viac úžitku ako škody, ako je to vidieť aj na príkladoch Čiech, Slovenska, Maďarska, Poľska a pobaltských krajín. Na druhej strane Bulharsko, Rumunsko, Albánsko, Ukrajina, Rusko a Bielorusko, ktoré s privatizáciou a liberalizáciou váhali dlhšie, majú menej blahobytu, vyššiu nezamestnanosť a ešte vyššiu korupciu.

Ako transformáciu vníma obyvateľstvo

Obyvatelia sovietskeho bloku boli zvyknutí, že štát sa staral o všetko od riadenia inštitúcií, cez tvorbu verejnej mienky, bývanie, potraviny a prácu až po kultúru a zábavu. Pre mnohých je problém prevziať na seba tieto zodpovednosti a neistota z budúcnosti v nich vyvoláva obrovský stres.

Od zmeny režimu očakávali predovšetkým blahobyt a verili, že čoskoro sa životnou úrovňou priblížia krajinám západnej Európy a dnes sú sklamaní a frustrovaní. Ich pocit biedy je umocnený tým, že kým za socializmu takmer všetci boli na tom podobne, dnes sú ľudia, ktorí viditeľne žijú v bohatstve a luxuse a pri pohľade na nich sa tí menej úspešní cítia chudobnejší, aj keď v absolútnej miere majú viac materiálneho blahobytu ako pred dvadsiatimi rokmi.

Ekonomika nedostatku versus ekonomika ponuky

Predtým žili v systéme ekonomiky nedostatku. V obchodoch sa dalo kúpiť viac-menej všetko, čo bolo potrebné pre život. Ak však človek chcel niečo viac, musel to prácne a dlho zháňať. Aj kvôli obyčajnému rodinnému nákupu človek musel prejsť 4 - 5 obchodov, kým zohnal, čo potreboval. Dnes v jednom hypermarkete každý deň nájdme väčšiu rozmanitosť tovaru ako sa premlelo za socializmu v celej krajine v priebehu desiatich rokov.

Ak zoberieme do úvahy vplyv reklamy, ktorá sa nás dennodenne snaží presvedčiť, že nebudeme šťastní, ak si nekúpime daný výrobok, niet sa čo čudovať, že túžba po peniazoch, a teda aj pocit, že nám chýbajú, sú dnes oveľa silnejšie ako v časoch plánovanej ekonomiky.
Toto spôsobuje, že dnes mnohí ľudia s nostalgiou spomínajú na „zlaté socialistické" časy a tieto pocity prenášajú aj na vlastné deti.

Keď v príbehu Exodu Izraelitov z Egypta čítame ako Židia plačú za mastnými hrncami plnými cibule v otroctve, uvedomíme si, že ľudské správanie sa za ostatných 3 500 rokov neveľmi zmenilo.

Môže sa vývoj zvrátiť?

Ako sa situácia bude vyvíjať ďalej? Nehrozí návrat k totalitnému systému? Určite nie. Nielen preto, že tí, čo dnes majú moc to nechcú ale ľudia, napriek tomu, čo hovoria, by neboli ochotní vzdať sa nadobudnutej slobody. Okrem slobody politického výberu, slobody názoru, slobody podnikania sa stala samozrejmosťou aj sloboda cestovania.

Ja som väčšinu života prežil v Bratislave, býval som asi kilometer od Rakúskej hranice. Z okna som mal výhľad na neďaleké pahorky v zóne slobody, ktorá mi bola zakázaná. Počas viac, než dvadsať rokov som len raz mal možnosť navštíviť ju na niekoľko hodín, ako pätnásťročný chlapec s rodičmi. Mladšie sestry sme museli nechať doma ako rukojemníčky, aby sme sa vrátili späť. Dnes mnohí občania východnej Európy môžu prejsť celý kontinent až po jeho najzápadnejší cíp bez toho, aby niekto od nich pýtal akýkoľvek dokument.

Mnohí ľudia ešte stále sadajú na lep nacionalistom a populistom, ktorí ich nalákajú na plané sľuby o bohatstve a sociálnych istotách alebo sa pasujú za univerzálnych spasitľov. Stále väčšia časť obyvateľstva si však uvedomuje, že jediní, ktorí môžu vyriešiť problémy svojej rodiny, svojho mesta, svojej krajiny sú oni sami so svojimi slobodnými rozhodnutiami a slobodným konaním a túto slobodu si nenechajú vziať.

Už raz sme uverili, že môžeme na zemi vytvoriť raj tým, že dáme všetku moc do rúk štátu a teraz za to platíme vysokú cenu. Nemáme chuť platiť ju znova.

Článok bol pôvodne napísaný pre brazílsky časopis Cidade nova.

Miro Koseček

Miro Koseček

Bloger 
  • Počet článkov:  115
  •  | 
  • Páči sa:  218x

Jeden z tých 926 nešťastníkov, ktorý v minulých voľbách chcel voliť PS-Spolu, ale v poslednej chvíli sa rozhodol hodiť to KDH, lebo chcel, aby sa aj oni dostali do parlamentu. Tento rok to napravím, volím PS! Tento blog nie je nijakým spôsobom sponzorovaný žiadnou politickou stranou. Zoznam autorových rubrík:  Spiritualita a duchovný životEkonomika, politikaSpoločnosťFotoRozvoj osobnostiBusiness intelligence, OLAP, DSúkromnéNezaradenéUmelá inteligencia

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu